Čo je emocionálna trauma a ako mení vnútorný svet človeka?

Zamyslite sa, čo sa vám vybaví, keď počujete slovo trauma.
Väčšina ľudí si okamžite predstaví niečo extrémne – vojnu, autonehodu, fyzické napadnutie, smrť blízkej osoby. Niečo, čo otrasie celým človekom. No v skutočnosti trauma nemusí byť len o tom, čo sa stalo.
Často ide o to, čo sa nestalo – keď sme neboli vypočutí, keď nás nikto nechránil, keď naše pocity neboli uznané, alebo keď sme ako deti zostali sami so strachom, ktorý bol pre nás neznesiteľný.

Emocionálna trauma je akákoľvek udalosť alebo séria udalostí, ktoré presiahnu schopnosť človeka zvládať to, čo sa deje.Nie je dôležité, aká veľká alebo malá tá udalosť vyzerá zvonku.
Rozhodujúce je to, ako ju vnútorne prežijeme.

Pre jedného človeka môže byť silný výsmech v detstve len nepríjemná spomienka, no pre iného môže znamenať bod zlomu, ktorý naruší jeho pocit hodnoty na celé roky.
Pre niekoho môže byť hádka s rodičom len malá epizóda, no pre dieťa, ktoré sa cíti odmietnuté, môže byť takáto hádka emotívne devastujúca.

Nejde o udalosť. Ide o nervový systém.

Z hľadiska neuropsychológie je trauma reakciou nervového systému na ohrozenie – reálne, myslené, alebo aj len vnímané.
To znamená, že telo a mozog zareagujú rovnako, či už ide o fyzické nebezpečenstvo, alebo o emocionálne poníženie.
Keď sa cítime ohrození, mozog vypne logické centrá (prefrontálny kortex) a prevezme kontrolu limbický systém – amygdala, hypotalamus a mozgový kmeň.
Telo zaplaví kortizol a adrenalín.
V tom momente sa nepozeráme na realitu, ale na prežitie.

A ak sa takáto reakcia stane často, alebo trvá dlhodobo, nervový systém sa „preprogramuje“ do trvalého stavu hypervigilancie – teda neustáleho vnútorného napätia a pripravenosti na hrozbu.
Tento človek sa už nedokáže úplne uvoľniť, ani keď je v bezpečí.
Má problémy so spánkom, s koncentráciou, často pociťuje úzkosť, podráždenosť alebo vnútornú prázdnotu.

Keď telo pamätá, čo my chceme zabudnúť

Trauma sa nezachytí len ako spomienka v hlave.
Uloží sa do tela, do nervových dráh, do svalového napätia, do dýchania, do držania tela.
Preto sa hovorí, že telo si pamätá aj to, čo my si už nepamätáme vedome.

Človek môže mať pocit, že „žije ďalej“, no jeho telo stále žije v minulosti.
Každý stresový podnet – hlasný zvuk, tón hlasu, kritika, odmietnutie – môže byť pre mozog spúšťačom starého ohrozenia.
A reakcia príde automaticky: útek, útok, zamrznutie alebo prispôsobenie.

To vysvetľuje, prečo niektorí ľudia v dospelosti reagujú „neprimerane“ – buď sa zľaknú, rozplačú, stiahnu, alebo naopak vybuchnú.
Nie je to slabosť. Je to neintegrovaná trauma, ktorá stále hľadá uzavretie.

Keď sa naruší pocit bezpečia

Jedným z najťažších následkov emocionálnej traumy je strata vnútorného pocitu bezpečia.
Traumatizovaný človek žije s pocitom, že svet nie je bezpečný, že ľudia nie sú spoľahliví a že nemá kontrolu nad tým, čo sa s ním deje.
Môže sa to prejaviť ako chronická úzkosť, perfekcionizmus, prehnaná kontrola, neschopnosť dôverovať, alebo naopak ako úplná rezignácia.

Takýto človek sa snaží „prežiť“ namiesto toho, aby skutočne žil.
Niekedy pracuje nad svoje limity, inokedy sa úplne stiahne.
Niektorí hľadajú únik v práci, iní v jedle, v alkohole, vo vzťahoch, v sociálnych sieťach.
V skutočnosti však všetci hľadajú to isté — spôsob, ako sa znovu cítiť bezpečne.

Emočná dysregulácia – tichý dôsledok traumy

Emocionálna trauma sa neprejavuje len cez úzkosť alebo smútok.
Najčastejšie sa prejavuje cez neschopnosť emočne sa regulovať – teda vedome spracovávať svoje vnútorné stavy.
Človek buď exploduje (agresia, krik, prehnaná reaktivita), alebo imploduje (mlčanie, uzavretosť, vyhasnutie).
Môže prežívať výčitky, hanbu, chronické sebaznehodnocovanie alebo sebasabotáž.
V týchto stavoch sa nerozhoduje z pozície zdravého ja, ale z pozície prežívajúceho dieťaťa, ktoré sa snaží len necítiť bolesť.

Keď sa trauma skrýva v každodennom živote

Nie všetky traumy majú jasný začiatok a koniec.
Niektoré sú mikrotraumy – malé, opakujúce sa zranenia, ktoré sa hromadia roky.
Napríklad:

keď vás rodič nepočúval, keď ste plakali,
keď ste sa báli vyjadriť svoj názor,
keď ste sa učili, že láska treba zaslúžiť,
keď ste dostávali lásku len vtedy, keď ste boli „dobrí“.

Tieto malé zranenia nevznikajú ako „dramatická udalosť“, ale ako chronický nedostatok bezpečnej väzby.
A výsledkom je, že dospelý človek už ani nevie, ako má vyzerať zdravý vzťah, hranica alebo dôvera.

Terapia ako cesta späť k sebe

V traumat-informovanej terapii nejde o to „rozpitvať minulosť“.
Ide o to, naučiť telo znovu cítiť bezpečie.
Krok za krokom, pomaly a s rešpektom.
Terapia vytvára priestor, kde sa človek môže po prvýkrát v živote spojiť sám so sebou — s tým, čo cíti, čo potláčal, čo sa bál vysloviť.

Práca s traumou nie je o sile, ale o jemnosti.
Nie o tom, aby ste „zabudli“, ale aby ste integrovali to, čo bolo príliš bolestivé na to, aby sa to vtedy dalo prežiť.

Preto hovorím svojim klientom:
Trauma nie je to, čo sa vám stalo.
Trauma je to, čo sa stále deje vo vašom vnútri, ak to nebolo spracované.
A terapia je miesto, kde to môže konečne prestať bolieť.

Bezpodmienečný život
Traumat-informovaná terapia a emocionálny detox
🌿 www.bezpodmienecnyzivot.sk